Kresťanská psychoterapia

KRESŤANSKÁ PSYCHOTERAPIA

Mgr. Magda Biznárová


Kresťanská psychoterapia

Kresťanská psychoterapia využíva psychologické poznanie v súlade s Ježišovým prístupom k človeku.

Zdôrazňujeme Kristov prístup, nakoľko nie všetko, čo sa v súčasnosti označuje ako kresťanské rešpektuje sviatosti a milosti, tak ako nám ich odovzdal a zároveň samozvane neokliešťuje našu slobodu. Čiže tak ako záujem jednotlivca nemôže byť postavený nad záujmy iných, tak ani záujmy spoločenstva nemôžu popierať individualitu. Príkladom sú spoločenstvá, ktoré kladú na svojich členov neprimerané bremená vo forme pravidiel, ktoré nie sú podložené Evanjeliom. Na druhej strane je precenenie vlastného šťastia a rastu bez ohľadu na ostatných tiež slepou uličkou.

Kresťanská psychoterapia je ponukou pre každého, kto sa otvára Pravde bez ohľadu na vierovyznanie.

"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním."  Mt 11:28

"Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu."   Ef 5:25


Buď vôľa Tvoja

Ak sa deje vo svete niečo zlé, určite to nie je z Božej vôle. Božia vôľa je dobro a zlo prichádza od Zlého a z nášho nesprávneho nakladania so slobodnou vôľou. Boh chce, aby boli choroby telesné aj duševné uzdravené, bolesť zmizla a nastalo Nebeské kráľovstvo, ako je to v nasledujúcich slovách Otčenáša po vyjadrení prijatia Jeho vôle.

Zmierovanie sa s trápením slovami: "Pán Boh to tak chcel", "je to Jeho vôľa", "Pán ma skúša" sú nepochopením Jeho milosrdenstva a zabudnutím sa v Starozákonnom videní Boha. S príchodom Ježiša kliatba zoslaná na Adama a Evu pominula. Zobrať svoj kríž neznamená zmieriť sa s utrpením, ale spojiť sa s Ježišom pri vyslobozovaní sa.

"Príď kráľov­stvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi."  Mt 6:10

"Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké."   Mt 11:30

"Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria."   Mt 7:7-8

"Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista."  Jn 1:17


Desatoro ako psychohygiena

Človek dostal od Boha Desatoro, ktoré je vlastne návodom zdravého životného štýlu. Je tam všetko: Pravda, rešpekt, odpočinok a zábava, hranice...

Začiatok je zadefinovaním si priorít. To nás oslobodzuje od chaosu.

Zásadný je aj význam odpočinku.

Ďalej je dôležité správne uchopiť úctu k rodičom. Už nehovoríme o slepej poslušnosti, ale o nespochybňovaní úlohy otca a matky pre dieťa. Experimentovanie v tejto oblasti vo forme nových alternatív, odvrhnutia niektorého z rodičov alebo nerovnováhy v právach rodičov a detí spôsobuje vážne problémy všetkým zainteresovaným.

Ostatné sú o rešpekte hraníc a práv medzi nami a ostatnými.

Ľudia, ktorým sa darí držať Desatora sú na dobrej ceste k duševnému zdraviu. A Nový zákon s Ježišom nám ešte uľahčili stanovenie si priorít dôrazom na lásku k blížnemu v rovnováhe s láskou k sebe.

Potom Boh hovoril všetky tieto slová: "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať! Lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy. Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo. Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho. Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh! Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!"  Ex 20:1-17


Ľudská dôstojnosť

Základom Kresťanskej psychoterapie je ľudská dôstojnosť. Je to zrovnoprávnenie detí a dospelých, mužov a žien, chudobných a bohatých, milovaných aj nemilovaných, Židov s inými národmi.

Kresťanská psychoterapia sa zameriava na obnovu ľudskej dôstojnosti narušenej psychickými a vzťahovými problémami.

On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: "Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.   Mt 18:2-4

"Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo."  Mt 5:3-10


Kto potrebuje psychoterapiu?

Ponuka je pre každého, kto cíti, že by sa mu zišla podpora pri riešení emočných alebo vzťahových problémov. Psychoterapia vyžaduje spoluprácu, preto žiadať o terapiu pre niekoho iného s tým, že iniciátor sa do procesu nezapojí, zvyčajne nefunguje. Aj na riešenie problémov detí takmer vždy potrebujeme rodičov, ochotných pracovať na zmene. Neraz prídu rodičia riešiť svoje problémové dieťa a potom chodia do terapie sami a stačí to.

V partnerskej terapii sa zas musí každý zamerať na svoju polovicu problému.

Isté je, že zmena u jedného člena systému, mení situáciu aj ostatných.

Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.  Mt 16:24

Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: "Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka" - a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.   Mt 7:3-5


S kým hovoriť o problémoch?

Psychické problémy sú pre mnohých zaujímavou témou, ale treba si dobre vybrať, komu sa s nimi zveríme. Spriaznená duša nemusí byť najvhodnejšia, lebo má sklony byť jednostranne s nami proti svetu. Tak sa neraz ženy utvrdzujú v kritike celého mužského pokolenia alebo naopak. Ak si nechceme len sťažovať a stáť na mieste, treba sa obrátiť na niekoho, kto nás rešpektuje, ale pristupuje s rešpektom aj k ostatným, kto je overený vo vytrvalosti a spoľahlivosti. Rušivá môže byť aj prílišná podobnosť s niekým nám blízkym.

Podpora skupinou býva užitočná, ak je tiež uvážlivo vybraná. Duchovné spoločenstvo je výborné na sprevádzajúce modlitby v problémoch, ale zvyčajne nemá potenciál psychoterapeutickej skupiny. Preto je vhodné problém spomenúť, poprosiť o modlitbu, ale nerozoberať v detailoch. Ak sa rozhodneme pre terapeutickú skupinu, musí byť odborne vedená tak, aby to, čo sa na nej otvorí bolo ošetrené priamo na nej alebo individuálne. Dobrá skupina prináša podnety a spätnú väzbu v rôznych podobách.

"Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon."  Gal 6:2 


Nevyhnutnosť psychiatrickej pomoci

Pri akútnych psychiatrických stavoch je vhodná hospitalizácia a spolupráca s psychiatrom. To je zvyčajne spojené s nasadím medikamentov, kým akútny stav neodznie. Postupne by sa malo prechádzať stále viac na psychoterapeutické podchytenie problému.

V prípade podozrenia na duchovné príčiny psychického ochorenia sa treba obrátiť na odborníkov, ktorí majú dar rozlišovania posadnutosti od psychiatrických ochorení. Vo farnosti by mali vedieť poradiť na koho konkrétne sa obrátiť.

Zjednodušene môžeme povedať, že v každom psychickom ochorení je kus zlého a zlo je diabol, ale o posadnutosti hovoríme, ak to zlo sa usídlilo v človeku natoľko, že ho naplno ovláda, že sa stalo podstatou postihnutého.

Ako prevencia duchovných zaťažení sa okrem dodržiavania desatora a sviatostí využíva aj posväcovanie priestorov, žehnanie svätenou vodou, modlitba.

Pýtali sa ho teda: "Ako to, že sa ti otvorili oči?"
On odpovedal: "Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: "Choď k Siloe a umy sa!" Šiel som teda, umyl som sa a - vidím."   Jn 9:10-11

"On zlého ducha vyhnal a nemý prehovoril."   Mt 9:33 


Diagnóza alebo sklon?

O diagnóze hovoríme vtedy, keď nám určité sklony bránia v bežnom fungovaní. Všetci máme sklony k nezdravému životnému štýlu, občas sa prejavujeme neuroticky alebo nám niečo podstatné ujde, ale to ešte neznamená psychické ochorenie. Dobrým príkladom je autizmus. Väčšina ľudí má v krízových situáciách niečo z príznakov typických pre autistické osobnosti, ale o autizme hovoríme až vtedy, keď už príznaky ovládnu osobnosť a znemožňujú život bez asistencie. Navyše je pri diagnostikovaní autizmu vysoké riziko, že sa uchýlime k ochrane postihnutého - akoby akceptácii porúch správania, ktoré neriešením smerujú k psychopatickým prejavom.

Kresťanstvo dáva do rovnováhy záujmy osoby a jej okolia: "Miluj blížneho ako seba samého." Potreby všetkých sú rovnocenné. Pri niektorých diagnózach musíme viac pracovať na hraniciach chorého, pri iných podporovať jeho okolie v stanovovaní hraníc.

Môžeme pracovať terapeuticky aj na problémoch ktoré nie sú diagnosticky zadefinované. Čiže aj zdravý človek môže pre svoje zdokonalenie využívať psychoterapeutické prostriedky. Každý terapeut musí absolvovať terapiu na sebe, ktorá je súčasťou jeho výcviku a prípravy na podporu klienta. Terapeuti aj po absolvovaní výcviku, využívajú podporné aktivity pre seba vo forme skupín, supervízií, vzdelávania... 

"Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!"  Mk 12:31


Nevyhnutný hnev a smútok

Na vysporiadanie sa s traumatickým zážitkom je zvyčajne nevyhnutná konfrontácia s negatívnymi emóciami.

Niektorí klienti sa však odmietajú "vŕtať v minulosti". Sú presvedčení, že to majú uzavreté a že odpustili krivdy na nich spáchané.

Odpustiť len v hlave, ale nestačí. Treba v pravde uchopiť bolesť a hnev, aby mohlo prísť k ich zrieknutiu sa, oslobodeniu.

Ak nás pocity smútku alebo zlosti sprevádzajú životom, pravdepodobne sme ešte niečo bolestné neuzavreli, neodpustili. Únik vo forme vytesnenia je prirodzená obrana pred utrpením V prírode poznáme takmer dokonalý únik vo forme šoku pri veľkej traume, kedy nastáva úplné zablokovanie pamäte.

Cez pripustenie bolesti a hnevu sa dostávame do dialógu s tými, ktorí nás ranili a hľadáme cestu k zmiereniu.

Aj Ježiš v kritických chvíľach prejavil smútok a hnev a vzápätí ich premenil na niečo nové - nový začiatok.

O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: "Heloi, heloi, lema sabakthani?", čo v preklade znamená: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?"    Mk 15:34

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: "Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!"          Jn 2:13-16


Začínať odznovu každý deň

Je dobré nastaviť sa na každodenné začínanie odznovu. Klienti sa neraz umárajú pre čiastočné zlyhanie. Je to bežné pri liečbe závislostí, ale aj pri vzťahových problémoch.

Netreba zľahčovať zlú skúsenosť, ale deštruktívne je aj nechať sa ňou spútať.

Každý deň si povedzme: "Dnes vydržím."

A po pochybeni zas: "Začínam znovu."

Niekedy sa nám podarí zmeniť z minúty na minútu, ale mnohé problémy sa len postupne odbúravajú. Na úplné uzdravenie potrebujú najmä trpezlivosť.

"Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.  Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.  Láska nikdy nezanikne."  Kor 13:4-8


Dedičné záťaže

Dedičné záťaže sa dajú stotožniť do veľkej miery s kresťanským pojmom Dedičný hriech. V rodinách a prostredí, kde žijeme, máme sklon k určitým fyzickým ochoreniam a podobne aj k psychickým. Preto sa v terapii venujeme rodovým koreňom. Zmapujeme si tak silné aj slabé stránky rodiny, anamnézu zameranú nie len na problémy, ale aj celkový potenciál.

Keď sa pozrieme na rodostrom objektívne, často s prekvapením konštatujeme, že neexistujú čisto zlé alebo dokonalo dobré rodiny. V každej sa stretajú pády s výšinami.

Výhodou kresťanského prístupu je, že okrem odovzdávania našich bremien minulosti a predkom, môžeme rodinné traumy odovzdávať aj Bohu - Kristu, ktorý ich na kríži vykúpil. Takým vzácnym prepojením sú modlitby za zosnulých a sviatok Dušičiek, ktorý aj fyzicky: návštevou cintorína a zapálením sviečky rozväzuje minulosť od prítomnosti.

V terapii rozhodne neplatí že: "O mŕtvych len dobre." Určite s úctou, ale v Pravde. Rodinné tajomstvá spôsobujú jej členom veľké trápenia, Pravda oslobodzuje.

"...poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí." Jn 8:32


Poruchy identity

Postmoderná kultúra spochybňuje základné hodnoty, čo nás vedie k tvorivosti a samostatnému mysleniu. Ale toto trasenie pod nohami občas neunesieme, pretože sme krehkí: nezrelí alebo zranení. Tak ako nezačneme dieťa učiť farby od tyrkysovej s tým, že je to niečo medzi modrou a zelenou, keď ono ešte nevie, čo je zelená a modrá, neponúkame predškolákovi na výber sexuálnu orientáciu. Podobne s rešpektom budeme pristupovať aj k ľuďom zraneným násilím a nebudeme nástojiť na osobnej konfrontácii s agresorom.

Toto je dôležité mať na pamäti pri ľuďoch s poruchami identity. Ľudská identita zreje na rôznych úrovniach: fyzickej, psychosociálnej aj duchovnej. A my nemôžeme človeka zúžiť len na jednu z nich. Neraz je kríza v jednej oblasti kompenzovaná nadpriemerným prejavom v inej. Alebo je kríza prechodným obdobím. Úlohou psychoterapeuta je podporovať potenciál celej osobnosti, hľadať s ním jeho cestu, nie tlačiť ho do normy alebo bojovať s normami.

Kristus má pre všetkých dobrú zvesť a tou je milovať blížneho ako seba samého. A to je aj úlohou psychoterapie, stáť pri človeku, aby kráčal po ceste k prijatiu seba aj ostatných.

Moji klienti s poruchami sexuálnej orientácie zvyčajne bojujú aj duchovný boj o dôstojnosť, lebo majú sklon k pozícii ponižujúceho alebo ponižovaného. Navyše sa sebadeštrukcia výrazne prejavuje aj na fyzickej úrovni. V ich situácii Coming out môže byť krokom vpred, ale neraz je len nepochopiteľným gestom, pretože otvára intímnu zónu tým, ktorí do nej nepatria.

Pravda oslobodzuje najmä nás samých, keď si priznáme aj svoje slabosti, ale je riziko hovoriť o svojich traumách náhodným okoloidúcim, lebo riskujeme, že nám k jednému problému pribudnú ďalšie.

Boj o identitu je bojom o sebahodnotu a ten sa vybojúva v tichosti a v hlbokýchch vzťahoch vzájomnej úcty.

Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: "Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?"
Ona odpovedala: "Nik, Pane." A Ježiš jej povedal: "Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!"   
Jn 8:10-11


Okolnosti počatia a prenatálne obdobie

Tento dôležitý moment nášho života je pre väčšinu z nás v spomienkach nedostupný. Informáciu o okolnostiach počatia často nemáme alebo máme sprostredkovane cez rodičov. A predsa to v nás vyvoláva pocity, podľa toho, či o nás hovoria ako o vytúženom dieťati alebo ako o nepríjemnom prekvapení. Nejako nás nálada toho momentu sprevádza celý život. Podobne je to aj s udalosťami počas nášho pobytu v brušku. Prežívanie matky sa hlboko vrylo do nášho spôsobu prežívania. Ak bola úzkostná a žila v napätí, môžeme jej úzkosti a napätie na nás prenesené v terapii odovzdať. Na oslobodenie sa od rodičovských záťaži v kresťanstve slúži aj sviatosť krstu, v ktorej sa vraciame k čistote Božích, nie ľudských detí.

Poznajúc tieto okolnosti, uvedomujeme si aj dôležitú úlohu otca v období pred narodením dieťaťa. Ak bol pre matku oporou, aj my ho pravdepodobne budeme vnímať ako spoľahlivého.

Svoju váhu majú aj postoje ostatných blízkych ľudí a niekedy aj náhodné komentáre, ktoré sa odrážajú v psychike matky aj dieťaťa.

Vety ako: "Ste tehotná, chcete si to nechať?" alebo "Čo by ste chceli, chlapčeka alebo dievčatko?" "Otehotnieť v tejto chvíli je nezodpovedné." , "Len nech nie je po dedkovi..." sú neprimerané a škodlivé a neraz sa stávajú témou terapie.

V kresťanstve sa moment počatia považuje za slávnostný a nespochybniteľný. Tak je to u Márie aj Alžbety a dokonca aj v Starom zákone. Stretnutie Jána Krstiteľa s Kristom ešte pred narodením oboch je zázračnou oslavou počatého života.

Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.
Vtedy zvolala veľkým hlasom: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života."   
Lk 1:41-42


Jedinečnosť

Za deti rozhodujú rodičia, ale vždy musia prihliadať na jedinečnosť detskej osobnosti a jeho potrieb. Netvrďme "že čo nás nezabije, to nás posilní", lebo niektoré traumy poznamenávajú bolestne celý život.

Vo všeobecnosti však platí, že predpubertálni školáci radi zapadnú do kolektívu a netúžia vytŕčať ani negatívne a často ani pozitívne. Preto treba dobre zvážiť, koľko individuálneho prístupu očakávať od vychovávateľov a učiteľov a aké alternatívne životné podmienky pre deti vymýšľame. Akoby deti do istého veku boli radi v norme. Prílišný dôraz na individualitu u mladších detí sa môže prejaviť vo forme komplikácií vo vzťahoch s vrstovníkmi a v zaradení sa do skupiny.

S nástupom puberty sa deti začínajú odpútavať - najprv od rodičovských a neskôr aj od vrstovníckych noriem. Proces emancipácie je prirodzený a zdravý a prehodnotenie hodnôt je pre zrenie osobnosti nevyhnutné.

Ilustruje to aj Ježišove stratenie sa v chráme vo veku dvanástich rokov. Pravdepodobne sa dovtedy správal podobne ako ostatné deti.

"Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. Buďte navzájom jednej mysle. Nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených. Nebuďte múdri sami pre seba."   Rim 12:15-16


Základné nastavenie

Je dôležité rozpoznať svoje základné nastavenie. Ak sme nastavení na smutné pesimistické prežívanie, budeme v každej situácii a v dôležitých vzťahoch pociťovať smútok a nespokojnosť. Takýmto spôsobom môžeme výrazne ovplyvniť život svojich blízkych, predovšetkým svojich detí. Ak je žena prevažne ustarostená, ako matka bude aj od detí očakávať, že prinesú problémy. V kombinácii s vyhýbavým alebo utrápeným mužom podvedome podporia u detí slabé miesta, ktoré sa stanú základom zdravotných, psychických alebo sociálnych ťažkostí.

Preto práve problémy detí často privedú rodičov k záujmu pracovať na svojich negatívnych nastaveniach. Takto sa neraz vyrieši viacero kritických oblastí v rodine naraz. Vzájomné prepojenia jednotlivých členov rodiny sa najrýchlejšie odhalia v rodinnej psychoterapii.

"Nebuďte ustarostení..."    Mt 6:25

"A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi."   Ef 6:4


Pevné držanie

Na obnovu vzťahovej väzby v terapii využívame aj pevné objatie, ako ho spropagovala Jiřina Prekopová /TPO/.

Pevné objatie zhmotňuje bezpodmienečné prijatie blízkych ľudí navzájom. Najtypickejším príkladom je upevnenie vzťahu medzi matkou a dieťaťom, ktorý sa narušil ťažkým pôrodom, odlúčením, neistotou alebo iným nesúladom v prežívaní matky a novorodenca. Pevným držaním zharmonizujeme rozporné /ambivalentné/ pocity dieťaťa. Uistíme ho o bezpečí materskej náruče a jej nastavení byť pre dieťa k dispozícii, keď ju potrebuje, bez ohľadu na to, či je nahnevané, alebo je v pohode. Pevné držanie nie je držanie nasilu, ale proces, kde sa človek z vnútorného chaosu prenáša do pokoja a harmónie. Hoci sa terapia pevným objatím najviac využíva vo vzťahu rodičov a detí, môžeme ju aplikovať aj na iné blízke vzťahy.

Vzorom bezpodmienečnej lásky je láska Boha k človeku.

 "A bral ich do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich."  Mk 10:16


Hyperaktivita

Hyperaktivita sa často vníma ako prebytok energie. Rodičia hyperaktívnych detí majú sklony vyplniť svojim deťom každú minútu činnosťou, pretože sa snažia ich unaviť. ADHD je však neschopnosťou odpočívať, čiže vyvažovať aktivitu pokojom. Hyperaktívni sa potrebujú naučiť odpočívať. Akční rodičia musia najprv zakceptovať potrebu oddychu, aby k tomu mohli viesť deti. Dieťa, ktoré nezažíva, že si rodičia dovolia relaxovať, si to ani samé nedovolí.

A tu nám je príkladom Boh, ktorý na siedmy deň stvorenia odpočíval a nabáda aj nás, aby sme po práci ticho spočinuli v Jeho prítomnosti a svätili sviatky. 

"V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil."   Gn 2:2 


Puberta

Ak deti do 10-12 rokov rady zapadajú medzi vrstovníkov a vyhovuje im byť v harmónii s dospelými, v puberte sa to mení. Prichádza nevyhnutná konfrontácia rodičovských noriem a hľadanie vlastného štýlu. Deti potrebujú prehodnotiť to, čo doteraz prijímali automaticky.

Niekto týmto procesom prechádza v tichosti, iný hlučne a nápadne.

Dôležité je umožniť dospievajúcim, aby mohli preverovať názory a postoje. Často im na to stačí diskusia, nemusia všetko otestovať na sebe.

Preto je vhodné vytvoriť im podmienky pre argumentáciu a postupné preberanie zodpovednosti za svoje rozhodnutia.

V dvanástich rokoch aj Ježiš urobil prvý krok od svojich pozemských rodičov k poslaniu svojho nebeského Otca.

Rodičov to prekvapilo, že je v chráme, a matka mu vyčítala: "Syn náš, čo si nám to urobil? Otec aj ja sme ťa s úzkosťou hľadali." Ježiš im na to odpovedal: "Ako to, že ste ma hľadali? Či neviete, že musím byť tam, kde ide o veci môjho Otca?"  Lk 2:48-49


Bojujúce dieťa

Niekedy sú rodičia nešťastní zo svojho dieťaťa. Majú pocit, akoby bolo v stálom odpore s ich hodnotami a životným štýlom. A pritom neraz ide o dieťa v predškolskom veku alebo naopak o už dávno dospelého potomka.

Bez ohľadu na vek dieťaťa, je to rodič, kto sa má z nadhľadu pozrieť na kritiku a rozlíšiť, čo je len provokácia a čo je užitočné nastavenie zrkadla slabým miestam v živote rodičov. Takým príkladom je matka vyhýbajúca sa konfliktom aj za cenu vlastného zdravia, ktorá má hádavú dcéru. V tomto prípade by mama mala dcére uznať, že v niektorých situáciách je rodičovský vzorec správania deštruktívny a detský funkčný. Čiže rodič by mal vstúpiť do konfrontácie s vlastnými postojmi a prejaviť prijatie svojmu dieťaťu. Postupne by sa mali ich prístupy k životu približovať.

Dieťa potrebuje zažiť, že je pre rodičov dôležitejšie, ako povrchný pohľad ľudí zvonka.

Ak sa cíti odmietané, má sklony naviazať sa na ľudí, ktorí budú zneužívať jeho potrebu prijatia.

Počas svadobného obradu sľubujeme s láskou prijať svoje deti. Dnes už vieme, že to nie je len o prijatí ich fyzickej existencie, ale aj o akceptácii ich duševnej jedinečnosti.

Prijaté dieťa prijíma iných, vrátane rodičov.

"A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma."  Mt 18:5


Manželstvo

Ježiš zrovnoprávnil muža so ženou. Ale zároveň im ponechal odlišnosť fyzickú, duševnú aj duchovnú. Sám vyrastal pod ochranou manželského zväzku Jozefa s Máriou.

Manželia vo svojich dobrých spoločných chvíľach dostávajú zo seba to najlepšie. Často sú deti takýmto vydareným ovocím ich vzťahu. No v krízach sa práve manželia dokážu najviac zraňovať. Zvyčajne si neubližujú úmyselne, ale preto, že v sebe navzájom vyvolávajú traumatické nezahojené pocity z detstva.

Otázkou terapie je: "Aké správanie partnera voči mne ma zraňuje a čo sa s tým dá robiť?" a nie kritika samotného partnera.

V manželskej terapii hľadáme korene problémov v pôvodných rodinách, aby sa uzdravili zlé životné nastavenia. Hoci vedome sa ľudia snažia robiť pravý opak toho, čo sa im nepáči, podvedome človek hľadá to, čo v ňom vyvoláva známe pocity a netlačí ho k zmene samého seba.

Pre manželskú terapiu sú vhodní tí, čo berú na seba 50 percent zodpovednosti za to, čo sa vo vzťahu deje, ani menej ani viac.

Vyhroteným príkladom je komplementarita diagnóz. Jedna skupina žien prichádza do terapie s konštatovaním, že "manžel je psychopat" druhá, že "manžel je autista", ale aj iné s inými diagnózami. Bola tam diagnóza vždy, alebo sa u svojského muža počas spolužitia stupňovali extrémne sklony? Manželka prehliadala alebo podporovala tento proces? U žien autistov a psychopatov často vidíme extrémy v oblasti dominancie alebo problém s hranicami - hraničné črty. Takže v terapii nebudeme hľadať vinníka, ale každý z páru musí popracovať na svojej polovici.

Ak jeden z páru nechce riešiť svoj podiel na kríze, hrozí mu, že sa mu postupne uzdravujúci partner odcudzí. Niektoré diagnózy si nakoniec vyžiadajú odlúčenie manželov.

"Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje."  Mt 19:6


Úloha otca

Otec má byť hlavou rodiny. Nie je potrebné, aby rozhodoval o detailoch, ako sú varenie, obliekanie, odtiene závesov... Dôležité je, aby mal duchovnú víziu pre rodinu, aby predstavoval hodnoty, na ktorých si deti postavia život. Je na ňom, nakoľko to verbalizuje, prejaví verejne. Jeho zrelý vnútorný postoj rodina cíti. Otec je tu pre potreby detí a ich matky, ale aj pre napĺňanie výziev od Boha. Otec je príklad. Mnoho zranení prichádza z nesprávnych interpretácií autority, ako sú hrubosť a násilie.

Vzorom správnej autority je Svätý Jozef - hlava Svätej rodiny. Bol oporou pre Máriu a jej dieťa za každých okolností a komunikoval s Bohom, a to všetko bez veľkých slov a pútania pozornosti.

Spôsob, akým muž komunikuje so ženou a ako ju vedie má byť príkladom lásky pre deti. Takéhoto muža žena rada počúva a nemá dôvod preberať jeho úlohu.

 "Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža."  Ef 5:33


Nové partnerstvá

Po rozpade partnerského vzťahu je dôležité spracovať, prečo sa vzťah skončil a nevstúpť do nového vzťahu narýchlo. Nevyliečení z predchádzajúcich tráum máme tendenciu vytvoriť pseudovzťahy s prekrútenými podobami bývalých partnerov, často presný opak - čiže opačný extrém. Takéto vzťahy nazývame aj prievozníckymi, teda vzťahmi ktoré splnia svoje poslanie tým, že nás prevezú krízou do normy. V prípade manželstva s deťmi sa len mimoriadne dostanú exmanželia do stavu naozaj pripraveného na nové partnerstvo, lebo zmena musí nastať radikálne na fyzickej, duševnej aj duchovnej úrovni. Príkladom by mohla byť žena, ktorá bola donútená k manželstvu a aj spolužitiu s mužom, ktorý ju a ich deti nemiloval a ovládal. Táto žena by musela prežiť úplné uzdravenie okolností za ktorých sa vôbec v takomto vzťahu ocitla - čiže celej svojej predmanželskej histórie, ďalej odpustiť násilie na nej páchané počas manželstva, ďalej pomôcť deťom nájsť svoju identitu z takéhoto vzťahu, ďalej prestaviť svoje submisívne nastavenie nie na dominantné ale vyvážené vsúľade so systemickým usporiadaním rodiny...čo je z terapeutického hľadiska takmer nemožné, ale hodné zázraku.

"Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele."     Ef 5:31

"Lebo Bohu nič nie je nemožné."  Lk 1:37


Úloha nového rodiča

Otčimovia a macochy majú v rodine špecifické postavenie. Sú pod tlakom rôznych očakávaní a je pre nich výhodou, ak si jasne zadefinujú svoju rolu.

Nový rodič by mal akceptovať nastavenie rodiny, do ktorej prišiel. Jeho úlohou je podpora, ale nie prevýchova. Niekedy nový rodič cíti tlak byť autoritou, ale to narúša primárne vzťahy a spôsobuje konflikty. Nemá také kompetencie ako biologický rodič, ani čo sa týka fyzického kontaktu, ani zodpovednosti za výchovu.

Odhodlanie nového člena rodiny ako záchrancu treba nahradiť realistickou podporou partnera a jeho detí pri štúdiu, záľubách, trávení voľného času a zvyčajne je nevyhnutná jeho hmotná pomoc a spolupráca pri vedení domácnosti.

Tu je zas dobrým príkladom Svätý Jozef, ktorý bol navonok hlavou rodiny, jej ochrancom a hmotným zabezpečovateľom, ale vo vnútri pestúnom prijímajúcim nastavenie rodiny Boha otca, matky Márie a ich syna Ježiša.

"Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku."  Mt 1:24 


Terapia závislostí

Okrem závislosti na osobnom Bohu je každá závislosť škodlivá. Táto problematika je dobre prepracovaná u Anonymných alkoholikov, kde sa závislosť na alkohole nahrádza závislosťou na Bohu. Účinný je aj program pre spoluzávislých rodinných príslušníkov alkoholikov. Okrem závislostí na omamných látkach sú veľmi rozšírené závislosti na výkone: hráčstvo, workoholizmus /aj pozícia pomocníka/, na adrenalíne, pornografii, sociálnych sieťach, jedle, nakupovaní, hromadení, na ľuďoch a skupinách /sekty/, na poriadku a rituáloch /OCD/...

Niektoré závislosti sa považujú za menej nebezpečné ako iné a to ich robí rizikovejšími, ako sa zdajú. Práve neuchopiteľnosťou, plíživosťou a skrytosťou zachytíme ich hrozbu omnoho neskôr, často až keď sa niečo zlé stane: rozpad rodiny, bankrot, vyhorenie, suicidálne pokusy, profesionálne zlyhanie, akútne ochorenie...

"Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň."   Jn 6:54

 

Poruchy príjmu potravy

Ježiš sa dokázal postiť ale aj hostiť. Nebol príkladom extrémnej askézy, skôr zdravej rovnováhy. Väčšina extrémneho správania nie je od Boha. To sa týka aj stravovania. Prístup k jedlu je ovplyvnený kultúrou, ale zároveň vyjadruje aj hlboké vzťahové postoje. Mentálna anorexia často poukazuje na túžbu dieťaťa po starostlivosti rodiča. Akoby dieťa vravelo: "Mamička kŕm ma." Pri prejedaní spojenom s obezitou vzniká falošný dojem sily, v extrémnych prípadoch to zas končí odkázanosťou na starostlivosť ako u dieťaťa.

Samozrejme zo vzhľadu nemôžeme jednoznačne odvodiť správanie človeka, pretože do výsledného dojmu vstupuje aj genetika a momentálny zdravotný stav: štítna žľaza, hormonálne zmeny, vedľajšie účinky medikamentov...

Dôležité je však uvedomiť si, že telo často vyjadruje skryté problémy duše.

Poslal Petra a Jána so slovami: "Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!" Lk 22:8

Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku."  Lk 22:19


Deti sa majú vedieť brániť a žiadať o pomoc

Deti sa najprv majú naučiť brániť a žiadať o pomoc, až potom sa môžu slobodne rozhodnúť pre nastavenie druhého líca či sebaobetovanie.

Vo výchove sa často prikláňame k extrémom, lebo hľadanie strednej cesty vyžaduje pružnosť a tvorivosť, na ktoré zvyčajne nemáme čas a silu.

Tak jedni vedú svoje deti k "oku za oko" alebo dokonca k : "Hodil do teba šišku? Hoď doňho kameň!", a druhí, tí slušní, odporúčajú "nastaviť druhé líce", obetovať bolesť za iných - a hlavne: "Nežalovať!"

Hoci verím, že drobné frustrácie posilňujú, je ťažké správne vyhodnotiť mieru cudzieho trápenia. Preto odporúčam deťom zmobilizovať svoje sily, a keď to nestačí, nehanbiť sa požiadať o pomoc. Prosba o pomoc nie je žalovanie. Prosba o pomoc je priznanie si slabosti a otázka zároveň: "Nedokážem to, čo mám robiť?" a nie žiadosť o pomstu: "Nahnevali ma - potrestajte ich."

Dieťaťu niekedy stačí pocit, že v tom nie je samé a slová povzbudenia. Ale často potrebuje radu, skúsenosť, spoluprácu. Obľúbenú výzvu: "Vykašli sa na to", človek s problémom vníma ako znevažovanie vlastných pocitov a odmietanie baviť sa o takých maličkostiach.

Dieťaťu pomáhajú nájsť riešenie správne kladené otázky ako:

"Si z toho smutný? Si nahnevaný? Vraciaš im to? Vedia, že sa trápiš, alebo sa tváriš, že si v pohode? Máš niekoho, kto sa ťa zastane? Je na tom niekto podobne? Ty sa správaš ku všetkým dobre - v škole, vonku aj doma? V čom sa ti darí? Na čo máš nadanie? Čo si už vyskúšal pre zmenu situácie? Podarilo sa ti niekedy ubrániť? Podarilo sa ti niekedy predísť konfliktu? Poznáš slabé miesta tých, ktorí ti ubližujú? Čo ti najviac vadí a prečo?"

Tu je aj zopár osvedčených rád pre zranené dieťa:

  • Vráť, ale o trošku menej, ako si dostal. Napríklad: ak niekto do teba hodil pero, hoď doňho špongiu. Niečo, čo mu neublíži, ale ani nepoteší.
  • Ak ťa chce udrieť, neudri ho, ale silno mu chyť ruku alebo sa uhni tak, aby sa prekvapil.
  • Zhodil ti peračník? Zhoď mu niečo, čo sa nepokazí: gumu, batoh na telocvik. Zdá sa ti to málo? Ver mi, že stačí ukázať, že sa nenecháš.
  • Aj útek je niekedy výhra - ako na pretekoch.
  • Nájdi si spojencov. Nevadí, že nie sú siláci. Nepodceňuj ani tichých ani krehkých.
  • Na slovný útok, slovná odpoveď. Najlepšie fungujú tie najotravnejšie vety, ktoré všetci neznášajú. Na urážku povedz niečo z tohto: "Si ty! Pozri sa na seba. Milé, že sa o mňa trápiš. Nemáš dosť svojich starostí? Nudíš sa? Zlý deň?"

Pár slov otočí prst z obete na útočníka. Už nie obeť má problém, ale agresor. Aj tu sa však treba riadiť zásadou, že obrana nemá byť surovejšia ako útok.

Deti sa majú naučiť používať obranný štít, ktorý odráža strely späť, ale nezosilňuje ich.

Veriace deti majú výhodu oproti iným, že sa v ťažkých situáciách môžu oprieť aj o duchovnú posilu modlitby či nebeských vojsk anjelov. Ale nielen to.

Keď sa deti naučia brániť a žiadať o pomoc, v dospelosti budú slobodne stáť pred voľbou, či "hodia chlieb do toho, kto do nich hodil kameňom" , prípadne obetujú svoj život, ale zatiaľ to od nich nežiadajme. Venujme sa im tak, aby z nich nevyrástli ani obete ani agresori.

 "Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!"  Mt 7:7

"Blažený, kto pamätá na bedára, v deň nešťastia ho vyslobodí Pán."  Žalm 41:2


Slobodná voľba?

Bolesť ženy po potrate je znásobením utrpenia zo straty dieťaťa, zrady okolia, pocitov viny, hormonálnym šokom, rizika neplodnosti a iných zdravotných následkov... Preto hovoriť o práve ženy na potrat a jej osobnej zodpovednosti za nenarodenie dieťaťa je priamym traumatizovaním matky.

Úlohou spoločnosti má byť podporiť budúcu matku, aby sa mohla tešiť z nového života, ubezpečiť ju, že jej dieťa nebude na príťaž. Samozrejme, aj otec má prebrať svoj podiel zodpovednosti za vytvorenie vhodných podmienok pre príchod dieťaťa na svet.

Kresťanský psychoterapeut má za úlohu podporovať budúcu matku a otca, aby nepochybovali o svojich rodičovských kompetenciách a spolupracovať s odborníkmi v záujme nového života. 

Aj Ježišovo narodenie je príkladom toho, že ťažké materiálne podmienky nespochybňujú zmysel narodenia dieťaťa.

"I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci."  Lk 2:7 


Trúchlenie

Pri tragických udalostiach každý reaguje špecificky a je zbytočné hodnotiť primeranosť správania, pretože šoková reakcia sa zvyčajne vymyká norme.

Niekto sa tvári, že sa nič nestalo, iný panikári a niekto sa môže akoby radovať - smeje sa a žartuje...

Deti sa často počas a bezprostredne po dráme v rodine správajú akoby sa nič nestalo. Býva to komentované ako: "výborne to zvládol", "až neuveriteľne zrelo to spracovala", lenže či už ide o rozvod rodičov alebo stratu milovanej osoby, treba rátať s tým, že reakcia sa môže objaviť aj s odstupom času. Deti zvyčajne nechápu úplné dôsledky tragédie a tiež akoby nechcú pridávať ďalšie problémy už aj tak trpiacim blízkym. Keď sa rodina dá dokopy, a zdá sa, že to najhoršie má za sebou, vtedy sa dieťa prejaví problémovo. Niekedy dospelí ani nevidia súvislosť medzi minulými a novými udalosťami. Treba rátať s tým, že každý si trúchlením musí prejsť a je dobré, ak majú deti možnosť vyplakať sa a dostať zo seba ťažobu, ktorá ich zasiahla.

V našej kultúre to majú muži s plačom ťažšie ako ženy. Hnev sa považuje za mužnejší než smútok. Chlapi sa v krízových situáciách potrebujú vzdialiť, čo je v byte a v súčasných domoch náročnejšie ako na hospodárstvach v minulosti. Je pre nich dobré mať nejaké útočisko, či už šport, prírodu, kostol...

"Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať. Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať. Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene. Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia. Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť. Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať. Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť. Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť. Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj."   Kazateľ 3:2-8